Oslobodenie klienta bolo založené na uplatnení zásady „ v prípade pochybností v prospech obvineného“. Vzhľadom k tomu, že  prokurátor neuniesol  dôkazné bremeno v tom smere, že obžalovaný v čase a v mieste dopravnej nehody viedol motorové vozidlo cez priechod pre chodcov na červený signál, nakoľko nepredložil žiadne procesne použiteľné dôkazy, z ktorých by takýto nepochybný záver logicky vyplýval, mala pre obžalovaného nedokázaná vina rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina.

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/45/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113010503
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamko

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému U. Y., stíhaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/38/2013 zo dňa 19.12.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.06.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/38/2013 zo dňa 19.12.2016 bol obžalovaný U. Y. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 1Pv 447/2012 zo dňa 12.06.2013, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
dňa 11.09.2012 okolo 22.00 hod. v F. po C. W. smerom z V. U. na Š. W. v ľavom jazdnom pruhu viedol motorové vozidlo Fiat Ducato evidenčného čísla F.-XXX-Z., a pri hoteli H. v rozpore s ustanovením §
9 odsek 3 písmeno a/ vyhlášky č. 9/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nerešpektoval signál s červeným svetlom „STOJ!“ vošiel na priechod pre chodcov, kde zrazil chodca – poškodeného Y. U. idúceho po priechode pre chodcov na signál pre chodcov so zeleným svetlom „VOĽNO“ zľava od hotela H. smerom k H., ktorý následkom zrážky utrpel ťažké zranenia – zlomeninu píšťaly vpravo, pomliaždenie pľúc vľavo, pomliaždenie brušnej steny ťažšieho stupňa vľavo, zlomeninu viacerých rebier vľavo, poúrazový zatvorený pneumothorax vpravo a vľavo, poúrazový fluidothorax vpravo a vľavo, poúrazový podkožný a mediastinálny emfyzém s obvyklou dobou liečenia tri až šesť mesiacov,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním tak, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a preto dospel k chybnému záveru. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal so závermi znaleckého posudku Ing. X. V., ktorá vychádzala z výpovedí účastníkov cestnej premávky v kritickom mieste a čase, na základe čoho jednoznačne dospela k záveru, že poškodený pri prechádzaní na zelený signál nemal dôvod počítať s jazdou motorového vozidla obžalovaného cez priechod pre chodcov. Okresný súd vyhodnotil výpovede poškodeného U. a svedka Z., ktorí vypovedali, že prechádzali cez vozovku na zelený signál ako nezákonne získané dôkazy, pričom tu išlo o neopakovateľné úkony, nakoľko obaja sú cudzími štátnymi príslušníkmi a po nehode sa vrátili do M. a nebolo možné ich opätovne vypočuť. Ďalej poukazuje na ustálenie technickej príčiny dopravnej nehody, tak ako bola uvedená v znaleckom posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a z ktorej vyplýva, že aj za predpokladu prejazdu vozidla Fiat cez priechod pre chodcov na zelený signál mala na technickú
príčinu dopravnej nehody vplyv aj nesprávna technika jazdy vodiča Y., a to jazda rýchlosťou vyššou ako bola v danom úseku dovolená. Je názoru, že bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný porušením dopravných predpisov spôsobil dopravnú nehodu, keď nedovolenou rýchlosťou vošiel na červený signál na priechod pre chodcov, kde spôsobil stret, následkom ktorého došlo k zraneniu poškodeného. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol.
Krajský súd vykonal vo veci verejné zasadnutie, na ktorom prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že sa pridržiava písomných dôvodov podaného odvolania a navrhuje rozhodnúť v zmysle jeho záverov.
Obhajkyňa obžalovaného JUDr. R. Q. uviedla, že sa pridržiava písomného vyjadrenia vypracovaného k podanému odvolaniu a navrhla odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.
Obžalovaný U. Y. sa k podanému odvolaniu prokurátora nevyjadril.
Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.
Ak prokurátor vytýka súdu prvého stupňa chybné hodnotenie dôkazov, tak odvolací súd pripomína, že pokiaľ súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne, t. j. ak dôkazy hodnotil podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k logickým záverom, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok len preto, že napríklad sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takomto prípade totiž nie je možné vytknúť napadnutému rozsudku žiadnu vadu (judikatúra R 53/1992).
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že výrok o vine zo spáchania trestného činu nie je možné založiť len na indíciách, domnienkach, či len na, do určitej miery pravdepodobných skutkových záveroch alebo len na skutočnosti, že nemožno vylúčiť, že skutok spáchal obžalovaný. Výrok o vine musí byť založený na skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti a ktorý nepochybne vyplýva z vykonaných dôkazov. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno urobiť, bez rozumných pochybností, záver o vine obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo nevyhnutným aplikovať v posudzovanej trestnej veci zásadu in dubio pro reo.
Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že dňa
11.09.2012 vo večerných hodinách v F. na C. W. došlo k stretu osobného motorového vozidla s chodcom poškodeným Y. U., ktorý prechádzal cez priechod pre chodcov v dôsledku čoho utrpel zranenia špecifikované v skutkovej vete obžaloby.
Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplynuli z vykonaného dokazovania, avšak nepopisujú žiadne protiprávne konanie obžalovaného, t. j. nehovoria nič o trestnoprávne relevantnom konaní a trestnoprávne relevantnom následku. Vzhľadom k uvedenému nemajú tieto skutkové okolnosti žiadny vplyv na posudzovanie otázky, či sa skutok stal alebo nestal, respektíve, či je alebo nie je trestným činom, pretože na tieto otázky môže dať odpoveď len posudzovanie skutkových okolností, ktoré popisujú trestnoprávne relevantné konanie a následok. V tomto smere je preto bez významu skutočnosť, že poškodený utrpel zranenia v príčinnej súvislosti so stretom s motorovým vozidlom, ktoré viedol obžalovaný, nakoľko ku kolíznej situácii mohlo dôjsť aj bez zavinenia obžalovaného, respektíve v dôsledku nerešpektovania povinností chodca zo strany poškodeného.
Trestnoprávne relevantným konaním, ktoré sa kladie prokurátorom za vinu obžalovanému je pritom len tá časť skutkovej vety obžaloby, ktorá uvádza, že obžalovaný „nerešpektoval signál s červeným svetlom Stoj, vošiel na priechod pre chodcov, kde zrazil poškodeného, ktorý cez prechod pre chodcov prechádzal na zelený signál Voľno“. Len táto časť skutkovej vety obžaloby môže napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu a preto pre záver o tom, či sa skutok stal alebo nestal má význam len zistenie, či táto časť skutkových okolností bola dokazovaním nepochybne ustálená (preukázaná). Napokon, aj medzi stranami bola sporná len táto časť prokurátorom tvrdeného skutkového deja.
Pokiaľ ide o uvedené skutkové okolnosti tak obžalovaný na hlavnom pojednávaní uviedol, že v čase nehody fungovala svetelná signalizácia a v jeho smere jazdy svietil zelený signál. Obžalovaný teda poprel, že by jazdil na červený signál ako sa uvádza v obžalobe, pričom uviedol, že mu do jazdnej dráhy z ľavej strany vošiel chodec. Zaregistroval na priechode iba poškodeného.
Svedok T. V. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že zaregistroval dopravnú nehodu za priechodom, chodec ležal pred vozidlom. Predmetný svedok neposkytol žiadne informácie ohľadne toho, či motorové vozidlo, ktoré viedol obžalovaný jazdilo na červený signál.
Súd prvého stupňa správne odmietol prečítať svedecké výpovede poškodeného Y. U. a svedka C. Z., nakoľko na takýto postup neboli, z dôvodu nesúhlasu obžalovaného, splnené zákonné podmienky vyžadované ustanovením § 263 ods. 1 Tr. por. K uvedenému krajský súd uvádza, že predmetní svedkovia boli vypočutí po začatí trestného stíhania vo veci, avšak ešte pred vznesením obvinenia. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný nemal nikdy možnosť vypočuť týchto svedkov, t. j. klásť im otázky a relevantne v prípravnom konaní, respektíve na hlavnom pojednávaní spochybniť ich svedecké výpovede. Ich svedecké výpovede boli pritom rozhodujúcimi usvedčujúcimi dôkazmi obžalovaného (v tom smere, že poškodený išiel cez priechod na signál Voľno) a z ich svedeckých výpovedí vychádzalo aj prvotné znalecké dokazovanie zaoberajúce sa skúmaním technickej príčiny vzniku dopravnej nehody. Skutočnosť, že nedošlo k opätovnému vypočutiu týchto svedkov po vznesení obvinenia počas prípravného konania nebola v rozpore s Trestným poriadkom, nakoľko je v zásade vecou prokurátora ako si pripraví dôkaznú situáciu v konaní pred súdom a aké dôkazy, z hľadiska ich procesnej kvality, predloží súdu. Za situácie, že v prípravnom konaní nedošlo ku kontradiktórnemu výsluchu usvedčujúcich svedkov však prokurátor pri podávaní obžaloby podstupuje riziko, že takéto svedecké výpovede nebude možné vykonať v konaní pred súdom a súd z nich nebude môcť vychádzať pri ustaľovaní skutkového stavu veci. Práve táto situácia nastala aj v posudzovanom prípade. Pokiaľ prokurátor v odvolaní argumentoval, že v prípade uvedených svedkov išlo o neodkladné, či neopakovateľné úkony, tak tento názor je nesprávny. Skutočnosť, že svedok je cudzí štátny príslušník nespôsobuje samo o sebe to, že takýto svedok nebude môcť byť v konaní pred súdom vypočutý. Ak by sme zobrali tento argument prokurátora do dôsledkov museli by sme dospieť k záveru, že akúkoľvek osobu, ktorá sa nenachádza na území SR, respektíve, ktorá nemá štátne občianstvo SR je možné vypočuť len raz. Takýto záver je absurdný. Uvedení svedkovia sú štátnymi občanmi Talianska, t. j. Európskej únie, sú preto ľahko dosiahnuteľní, pričom ich bolo možné vypočuť nielen prostredníctvom ich osobného výsluchu na hlavnom pojednávaní, ale napríklad aj prostredníctvom videokonferencie, či prostredníctvom právnej pomoci za účasti obhajcu obžalovaného. Nič také však prokurátor v konaní pred súdom nenavrhol.
Vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na prečítanie výpovedí vyššie uvedených svedkov, nebolo ani možné, aby súd prvého stupňa z obsahu týchto výpovedí vychádzal pri ustaľovaní skutkového stavu veci. Za takejto situácie potom nebol na hlavnom pojednávaní zo strany prokurátora vykonaný žiadny priamy dôkaz, ktorý by obžalovaného usvedčoval z toho, že jazdil cez priechod pre chodcov na červený signál, tak ako je to uvedené v skutkovej vete obžaloby.
Z dôvodov predloženia protichodných znaleckých posudkov, ktoré sa týkali technickej príčiny vzniku dopravnej nehody, súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní pribral do konania Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Podľa záverov tohto znaleckého posudku z technického hľadiska nie je možné preukázať, na aký signál svetlosignalizačného zariadenia jazdilo vozidlo, ktoré viedol obžalovaný cez priechod pre chodcov a na aký signál prechádzal chodec U. cez vozovku po tomto priechode.
Krajský súd konštatuje, že na rozhodujúcu skutkovú otázku nedokázal dať jednoznačnú odpoveď ani znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline. Odvolací súd sa tu stotožňuje s písomným vyjadrením obhajoby k odvolaniu obžalovaného v tom, že súd prvého stupňa nemal prečo zohľadňovať závery znaleckého dokazovania znalkyne Ing. V. a vysporiadať sa s nimi, nakoľko s týmto znaleckým posudkom sa z odborného hľadiska vysporiadal Ústav súdneho inžinierstva v Žiline a označil ho za nesprávny. Napokon pochybnosti o správnosti tohto znaleckého posudku mali aj strany a v konečnom dôsledku aj súd, pretože práve tieto pochybnosti viedli k pribratiu znaleckého ústavu. Relevantným znaleckým posudkom v danej trestnej veci tak zostal znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline.
Pokiaľ prokurátor v odvolaní naznačoval, že obžalovaný viedol vozidlo v čase dopravnej nehody vyššou rýchlosťou než bola v danom mieste maximálne dovolená, tak krajský súd pripomína, že túto skutkovú okolnosť prokurátor nekládol obžalovanému v obžalobe za vinu a ani v tomto smere nenavrhoval na hlavnom pojednávaní žiadne zmeny, či doplnenia skutku. Súd pritom nie je pomocníkom prokurátora, ktorý mu dotvorí alebo doplní dokazovanie, skutok, či právnu kvalifikáciu tak, aby mu mohol vyhovieť. Navyše, v danom prípade zostalo sporné, či v mieste dopravnej nehody v čase dopravnej nehody bol maximálne povolený rýchlostný limit 50 km/h (v takom prípade obžalovaný viedol motorové vozidlo správne), respektíve 30 km/h (v takom prípade by viedol motorové vozidlo nesprávne).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa neuniesol prokurátor dôkazné bremeno v tom smere, že obžalovaný v čase a v mieste dopravnej nehody viedol motorové vozidlo cez priechod pre chodcov na červený signál, nakoľko nepredložil žiadne procesne použiteľné dôkazy, z ktorých by takýto nepochybný záver logicky vyplýval. Práve naopak, táto skutková okolnosť zostala sporná aj po vypracovaní znaleckého posudku zo strany znaleckého ústavu.
Práve z týchto dôvodov bolo na mieste uplatnenie zásady in dubio pro reo a oslobodenie obžalovaného spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. a/ Tr. por. Odvolací súd tu poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty a nie len o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia (R 46/1963).
Odvolací súd uzatvára a opakuje, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol produkovaný taký súhrn dôkazov, ktoré by jednoznačne a nepochybne usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Krajský súd pritom nekonštatuje, že obžalovaný sa nedopustil skutku uvedeného v obžalobe (teda, že neviedol motorové vozidlo cez priechod pre chodcov na červený signál), ale konštatuje, že nebolo bez rozumných pochybností preukázané, že sa skutku uvedeného v obžalobe dopustil. Nedokázaná vina tu má však pre obžalovaného rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina a tým je, za použitia zásady in dubio pro reo, oslobodenie spod obžaloby.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.