Uverejnené rozhodnutie viedlo k zrušeniu právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia, čo malo za následok zastavenie konania.

Generálna prokuratúra SR, Trestný odbor
Spisová značka: IV Pz 148/16
Dátum vydania rozhodnutia: 28. júla 2016
GP SR: v z. Mgr. Peter Šufliarsky

Uznesenie

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v trestnej veci obvinenej A.U. pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, vedenej na Obvodnom oddelení Policajného zboru Bratislava Staré Mesto – stred, odbore poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I pod sp. zn. ORP-468/SMS- B1-2016, o návrhu obvinenej A.U. v zastúpení obhajkyne JUDr. Jitky Hasíkovej, podľa § 363 ods. 1, § 366 ods. 1, ods. 2, § 367 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku takto

rozhodol:

Právoplatným uznesením povereného príslušníka Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Staré Mesto – stred, odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I sp. zn. ORP-468/SMS-B1-2016 z 29.03.2016 v časti, ktorou podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie A.U., narodenej XX.XX.XXXX, trvalé bytom XX, Bratislava

bol porušený zákon

v ustanovení § 206 ods. 1 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo aj v ustanoveniach § 2 ods. 1, § 2 ods. 10, § 2 ods. 12 Trestného poriadku a v ustanovení § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona

v neprospech

obvinenej A.U., narodenej XX.XX.XXXX, trvalé bytom XX, Bratislava.
Právoplatné uznesenie povereného príslušníka Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Staré Mesto – stred, odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I sp. zn. ORP-468/SMS-B1-2016 z 29.03.2016 v časti, ktorou podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie A.U., narodenej XX.XX.XXXX, trvalé bytom XX, Bratislava, sa
z r u š u j e.
Poverenému príslušníkovi Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Staré Mesto – stred, odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I sa prikazuje, aby o veci znovu konal a rozhodol.

Odôvodnenie:

Poverený príslušník Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Staré Mesto – stred, odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I (ďalej len „poverený príslušník PZ“) uznesením sp. zn. ORP-468/SMS- B1-2016 z 29.3.2016 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie A.U. (ďalej len „obvinená“) pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 29.3.2016 v čase okolo 12.30 hod v Bratislave na Obchodnej ulici č. XX v predajni XX odcudzila tovar, konkrétne dámske silónové ponožky v hodnote 1,95 EUR tak, že si uvedený tovar v predajni vložila do kabelky, ktorú mala v ruke a následne bez zaplatenia prešla pokladničnou zónou a pri východe z predajne XX bola zadržaná pracovníkom súkromnej bezpečnostnej služby aj s odcudzeným tovarom, čím spôsobila škodu poškodenej obchodnej spoločnosti XX so sídlom v Dunajskej Strede vo výške 1,95 EUR, pričom dňa 5.5.2015 v čase o 16.30 hod v budove Apollo Bussiness Centrum Mlynské Nivy v predajni potravín XZ, dopustila sa priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov tým, že odcudzila tovar v celkovej hodnote 5,71 EUR a to: rajčiaky voľné v hodnote 0,73 EUR, kečup jemný v hodnote 1,49 EUR, zubnú pastu v hodnote 3,49 EUR, za čo jej bola dňa 5.5.2015 Obvodným oddelením Policajného zboru Bratislava, Ružinov – západ uložená bloková pokuta vo výške 20 EUR, evidenčné číslo bloku: E0224669 a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2015.

Citované uznesenie povereného príslušníka PZ sp. zn. ORP-468/SMS-B1-2016 z 29.3.2016 v časti, ktorou podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinenej vzniesol obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona nadobudlo právoplatnosť dňa 29.3.2016, v súlade s ustanovením § 184 ods. 1 písm. b), bod 2 Trestného poriadku.

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky bol dňa 5.5.2016 doručený návrh obvinenej v zastúpení JUDr. Jitky Hasíkovej na zrušenie právoplatného rozhodnutia policajta v prípravnom konaní (ďalej len „návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia“) podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, konkrétne citovaného uznesenia povereného príslušníka PZ sp. zn. ORP-468/SMS-B1-2016 z 29.3.2016, ktorým bolo obvinenej vznesené obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona.

V návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia obvinená namietala zákonnosť a dôvodnosť napadnutého uznesenia povereného príslušníka PZ najmä z dôvodu nenaplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, v dôsledku čoho konanie obvinenej je možné právne kvalifikovať len ako priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Obvinená uloženú blokovú pokutu uhradila dňa 5.5.2015, čím došlo k zahladeniu priestupku a od 6.5.2015 sa na ňu hľadelo, akoby nebola postihnutá. Z návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia ďalej vyplýva, že podľa ustálenej súdnej praxe a zákona platného v čase spáchania majetkového priestupku je nesporné, že zaplatením pokuty uloženej v priestupkovom konaní dochádza k vykonaniu sankcie za priestupok a tým aj k jeho zahladeniu.

Vzhľadom na štádium trestného konania (prípravné konanie) a zákonnú lehotu (neuplynutie troch mesiacov od právoplatnosti vydaného uznesenia) podanie obvinenej ako oprávnenej osoby, má reálne charakter návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.
Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon.
Podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môže podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia obvinený vo svoj prospech.
Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 366 ods. 1 Trestného poriadku, ak generálny prokurátor zistí, že zákon bol porušený, vysloví uznesením, že napadnutým rozhodnutím alebo jeho časťou, alebo v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech alebo v neprospech obvineného.

Podľa § 366 ods. 2 Trestného poriadku, ak bol zákon porušený, generálny prokurátor súčasne s výrokom podľa odseku 1 zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo. Ak je nezákonný len niektorý výrok rozhodnutia a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší len tento výrok. Zruší aj ďalšie rozhodnutia policajta a prokurátora, ktoré na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 367 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo jeho časti generálny prokurátor prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znovu konal a rozhodol.

Postupujúc podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku generálny prokurátor Slovenskej republiky preskúmal argumenty obvinenej a po oboznámení so skutočnosťami vo vyšetrovacom spise Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I dospel k záveru, že právoplatným uznesením povereného príslušníka PZ sp. zn. ORP-468/SMS-B1-2016 z 29.3.2016 v časti, ktorou podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinenej vzniesol obvinenie bol porušený zákon v ustanovení § 206 ods. 1 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo aj v ustanoveniach § 2 ods. 1, § 2 ods. 10, § 2 ods. 12 Trestného poriadku a v ustanovení § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, v neprospech obvinenej.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 206 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným sudca, súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti, a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore, o tomto úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného.
Podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, a to aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočností, ktoré odôvodňujú vznesenia obvinenia.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Trestný poriadok upravuje konkrétne okolnosti, za akých má byť rozhodnutie o vznesení obvinenia vydané. Tieto okolnosti možno charakterizovať ako dôvodnosť obvinenia. V podstate je to zákonom požadovaný stupeň poznania, že bol spáchaný trestný čin a ktorou osobou. Výraz „dostatočne“ nasvedčuje, že sa nevyžaduje istota, ale stačí dostatočne odôvodnená pravdepodobnosť. Po zistení tejto miery pravdepodobnosti je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní obvinenie vzniesť, lebo práve týmto úkonom sa realizuje zásada, ktorá je uvedená v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v citovanom ustanovení § 2 ods. 1 Trestného poriadku.
K dôvodnosti vznesenia obvinenia v predmetnej trestnej veci je potrebné uviesť, že skutočnosti zistené v štádiu pred vznesením obvinenia neboli dostatočným podkladom pre vyslovenie záveru, že trestný čin vzhľadom na spôsob opísaný vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia spáchala zavineným konaním obvinená. Skutkový stav veci tak dostatočným spôsobom neodôvodňuje zákonnosť postupu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku a to nielen v čase vydania napadnutého uznesenia, ale ani doposiaľ.

Napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, poverený príslušník PZ v konaní predchádzajúcom vydaniu tej časti uznesenia, ktorou obvinenej podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie postupoval v rozpore s ustanoveniami § 2 ods. 1, § 2 ods. 10, § 2 ods. 12 Trestného poriadku a s ustanovením § 212 ods. 2 písm, f) Trestného zákona.
Vzhľadom na základnú zásadu trestného konania vyplývajúcu z citovaného ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného poriadku, konkrétny skutok, pre ktorý sa má viesť trestné stíhanie musí byť v súlade s citovaným ustanovením § 206 ods. 3 Trestného poriadku popísaný tak, aby zodpovedal príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ tomu tak nie je, trestnému stíhaniu chýba jeho predmet a teda niet skutku, o ktorom by bolo možné konať a rozhodovať.

Prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý.
Podľa § 128 odsek 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2015 postihnutým za obdobný čin sa na účely tohto zákona rozumie ten, komu bola za obdobný čin uložená sankcia alebo iné opatrenie za priestupok alebo iný obdobný delikt. To neplatí, ak je uložená sankcia alebo iné opatrenie zahladené.
Zákonom č. 397/2015 Z. z. došlo súčinnosťou od 1.1.2016 k zmene ustanovenia § 128 ods. 5 Trestného zákona, v ktorom sa vypustila druhá veta, čím odpadla negatívna podmienka na postihnutie – za postihnutého sa nepovažuje ten, ktorému uložená prechádzajúca sankcia alebo iné opatrenie za priestupok alebo iný obdobný delikt bolo zahladené.

Zo skutkových okolností, ktoré sú predmetom trestného stíhania a pre ktoré bolo obvinenej vznesené obvinenie napadnutým uznesením povereného príslušníka PZ je zrejmé, že k naplneniu zákonných znakov prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona malo dôjsť v dôsledku priestupkovej recidívy obvinenej, ktorá sa v priebehu zákonom ustanovenej lehoty dvanástich mesiacov mala opätovne dopustiť konania napĺňajúceho znaky priestupku proti majetku.
Skutok obvinenej sa čiastočne dotýka pôsobnosti Trestného zákona účinného do 31.12.2015, ktorý v citovanom ustanovení § 128 ods. 5 upravoval podmienku postihnutia (časť objektívnej stránky trestného činu bola spáchaná do 31.12. 2015) a čiastočne aj pôsobnosti Trestného zákona účinného od 1.1.2016, v ktorom táto podmienka absentuje (časť objektívnej stránky trestného činu bola spáchaná po 1.1. 2016).

Z uvedeného dôvodu právne posúdenie konania obvinenej nevyhnutne vyžaduje z hľadiska aplikácie citovaného ustanovenia § 128 ods. 5 Trestného zákona riešenie zdanlivej kolízie tejto právnej normy, ktorá iba podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2015 podmieňovala trestnosť stíhaného skutku nezahladením sankcie za priestupok.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Zákonodarca používa v citovanom ustanovení § 2 ods. 1 Trestného zákona pojem „zákon“ (nie „Trestný zákon“), čo znamená, že trestnosť činu sa neposudzuje len podľa Trestného zákona, ale prípadne aj podľa iných (mimotrestných) zákonov, na ktoré Trestný zákon odkazuje a od ktorých, v konkrétnom prípade, môže závisieť trestnosť činu (ide o zákony, na ktoré Trestný zákon odkazuje v odkazovacích alebo blanketných normách).

Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zo zásady, že páchateľov skutok sa posudzuje podľa práva (trestného a mimotrestného) účinného v čase jeho spáchania, podľa „neskoršieho,, práva len vtedy, ak je to pre páchateľa najpriaznivejšie; vždy sa použije, vo všetkých smeroch, buď len právo (trestné alebo mimotrestné) platné v čase činu, alebo len pozdejšie právo (judikatúra R 32/1951) (mutatis mutandis uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To/171/201 lzo 4.1.2012).
Rešpektujúc uvedené princípy vzťahujúce sa k časovej pôsobnosti Trestného zákona je potrebné konštatovať, že posudzované trestné konanie sa subsumuje pod priaznivejšiu trestnoprávnu normu (Trestný zákon) platnú v čase uloženia sankcie za priestupok obvinenej, ktorého sa dopustila ešte dňa 5.5.2015, teda v čase spáchania časti objektívnej stránky prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona (spáchanie obdobného činu, uloženie sankcie za obdobný čin a jej vykonanie s konzekvenciou zahladenia).

Dôvodom týchto úvah je skutočnosť, že objektívna stránka trestného činu krádeže podľa ustanovenia § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona predpokladá postihnutie páchateľa za obdobný čin pri súčasnej akceptácií ustanovenia § 128 ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2015, ktoré legálnou definíciou pojmu „postihnutým za obdobný čin“ vytvárala zákonné predpoklady na trestnoprávnu kvalifikáciu tohto konania ako trestného činu, avšak na rozdiel od „novej“ právnej úpravy, len v prípade splnenia podmienky nezahladenia uloženej sankcie alebo iného opatrenia za priestupok alebo iný obdobný delikt.
Vznik trestnej zodpovednosti páchateľa priestupkovej recidívy podľa Trestného zákona účinného od 1.1.2016 naopak nie je viazaný na podmienku zahladenia uloženej prechádzajúcej sankcie alebo iného opatrenia za priestupok alebo iný obdobný delikt, ale iba na skutočnosť, že páchateľ prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý, t.j. bola mu za obdobný čin uložená sankcia alebo iné opatrenie za priestupok alebo iný obdobný delikt.

Znenie ustanovenia § 128 ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2015 obsahovalo objektívne nesplniteľnú podmienku zahladenia sankcie za priestupok, keďže zákon o priestupkoch neupravuje a v minulosti neupravoval inštitút zahladenia priestupkov. Z hľadiska pojmových znakov prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona ide pritom o základnú a nevyhnutnú podmienku na vyvodenie trestnej zodpovednosti páchateľa, ktorú platný a účinný Trestný zákon v znení ustanovenia § 128 ods. 5 Trestného zákona nevyžaduje.

Absencia zákonnej právnej úpravy zahladenia priestupku v zákone o priestupkoch neumožňuje záver o splnení negatívnej podmienky zahladenia uloženej sankcie za toto predchádzajúce protiprávne konanie obvinenej, pričom táto skutočnosť nemôže byť vykladaná v jej neprospech a to ani pri posúdení jej konania podľa priaznivejšej právnej úpravy obsiahnutej 128 ods. 5 Trestnom zákona účinného do 31.12.2015.

V tejto súvislosti možno poukázať na odôvodnenie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 67/2007 zo 6.2.2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že, …„ za kľúčovú z hľadiska posudzovania danej veci považoval ústavný súd predovšetkým skutočnosť, že zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ani nijaký iný platný a účinný zákon nepozná inštitút zahladenia… “
V nadväznosti na predmet konania Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom náleze uviedol, že: „ Z ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona o autoškolách možno vyvodiť, že fyzické osoby, ktoré boli v minulosti právoplatne odsúdené za úmyselný trestný čin alebo za nedbanlivostný trestný čin, ktorého skutková podstata súvisí s dopravou, môžu splniť zákonné podmienky na udelenie inštruktorského oprávnenia po tom, ako im bude trest zahladený, keďže Trestný zákon pozná inštitút zahladenia odsúdenia trestov uložených podľa tohto zákona (§ 92 a § 93 Trestného zákona). Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za nevyhnutné zdôrazniť, že v právnom poriadku Slovenskej republiky je základným kritériom rozčlenenia (klasifikácie) protiprávnych činov na priestupky a trestné činy (prečiny a zločiny) intenzita ich závažnosti, resp. škodlivosti (z hľadiska ich účinkov). Závažnosť protiprávneho činu predstavuje pritom materiálny korektív, ktorý umožňuje diferencovať protiprávne činy na priestupky a trestné činy, resp. tieto v rámci ďalšieho rozčlenenia na prečiny a zločiny. Pritom je nespochybniteľné, že ako priestupky sa v právnom poriadku Slovenskej republiky vymedzujú také protiprávne činy (konania, resp. opomenutia), ktorých závažnosť (škodlivosť) je nižšia ako závažnosť (škodlivosť) protiprávnych činov, ktorých skutkové podstaty sú vymedzené v Trestnom zákone, t. j. trestných činov (prečinov a zločinov). “
… “ ústavný súd dospel k záveru, že úprava obsiahnutá v napadnutom ustanovení § 8 ods. 6 písm. b) zákona o autoškolách je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je imanentnou súčasťou princípov právneho štátu, keďže je neracionálna a nespravodlivá voči dotknutým fyzickým osobám vzhľadom na text § 8 ods. 6 písm. a) zákona o autoškolách. Podľa ústavného súdu, je napadnutá úprava aj v rozpore s princípom, resp. zásadou primeranosti (proporcionality), ktorý podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež patrí medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu, keďže v danom prípade zákonodarca použil prostriedky [podmienky na výkon inštruktorského povolania podľa § 8 ods. 6 písm. b) zákona o autoškolách], ktoré sú vzhľadom na text § 8 ods. 6 písm. a) zákona o autoškolách zjavne neprimerané sledovanému cieľu (cieľu, aby inštruktorské povolanie vykonávali len osoby s príslušnou odbornou spôsobilosťou a primeranou „etickou výbavou“), t. j. narušil požiadavku primeraného (spravodlivo) vyváženého vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Ústavný súd opierajúc sa o tento záver rozhodol, že ustanovenie § 8 ods. 6 písm. b) zákona o autoškolách nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. “

Neexistencia zákonnej úpravy zahladenia uloženej sankcie za priestupok, na ktorú poukazuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze nemôže byť dôvodom na posúdenie skutku obvinenej ako prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona.
Riešenie otázky, či v uvedenom trestnom konaní bola splnená podmienka zahladenia sankcie – pokuty uloženej obvinenej za priestupok, ktorú obvinená uhradila dňa 5.5.2016, spočíva v použití analógie zákona o priestupkoch s Trestným zákonom, aplikáciu ktorej pripúšťa aj judikatórna prax (napr. primerane rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 As 82/2010-55 z 28.2.2011).
Trestný zákon inštitút zahladenia upravuje v ustanoveniach § 92, § 93 a § 121. Podľa § 93 odsek 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený. Podľa § 92 odsek 2 Trestného zákona, ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písmená b) až l), k zahladeniu dochádza ich vykonaním. Medzi týmito trestami sú aj peňažný trest (písmeno d/), trest prepadnutia veci (písmeno f/) a trest zákazu činnosti (písmeno g/), teda tresty, ktorých charakter je obdobný so sankciami, ktoré možno uložiť za priestupok podľa zákona o priestupkoch.

Naznačený postup (analógia legis) je v súlade s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení rozsudku sp. zn. 8Sž/18/2011, 8Sž/22/2011, 8Sž/23/2011, 8Sž/24/2011 z 24.11.2011 uviedol, že: „…trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb-podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“ je podľa názoru Najvyššieho súdu SR nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračujúci delikt. Pri nedostatku špeciálnej úpravy za pokračujúci delikt je potrebné použiť „analogiae legis“, t.j. vychádzať z Trestného zákona. Na základe analógie teda v danom prípade aplikovať pravidlá pre ukladanie trestu za pokračujúci delikt zakotvené v Trestnom zákone.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach viackrát poukázal na skutočnosť, že administratívne trestanie má podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, a preto treba pri „mlčaní zákona“ vychádzať analogicky z Trestného zákona (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisových značiek 6 Sž/19,23,27/2011 a 5 Sž/21/2011).
„V administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady Európy (91)] z l0.februára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote. Keďže administratívne trestanie má aj podľa judikatúry ESĽP trestnoprávny charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona. “
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/1/2013 z 30.1.2014)
Použitím analógie Trestného zákona a zákona o priestupkoch možno v trestnej veci obvinenej dospieť k záveru, že vykonaním sankcie za priestupok obvinenej, (zaplatenie blokovej pokuty 20 Eur dňa 5.5. 2015), došlo zároveň k zahladeniu postihnutia za priestupok (§ 92 ods. 2 Trestného zákona per analogiam).

Z tohto dôvodu aktuálne posudzovaný skutok, pre ktorý bolo obvinenej vznesené obvinenie napadnutým uznesením povereného príslušníka PZ nemôže byť kvalifikovaný ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, pretože na predchádzajúce postihnutie za obdobný čin (priestupok proti majetku) nemožno v súlade s ustanovením § 128 ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2015 prihliadať.

Nepreukázaná právna kvalifikácia skutku, pre ktorú bolo vznesené obvinenie spôsobuje v tomto trestnom konaní nezákonnosť postupu podľa ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, pretože konanie obvinenej nemožno vôbec vzhľadom na dôkaznú situáciu kvalifikovať ako trestný čin. Z uvedeného dôvodu bude nevyhnutné opätovne vyhodnotiť získané dôkazy, prípadne doplniť dokazovanie a následne vo veci rozhodnúť v súlade so základnými zásadami trestného konania.
V dôsledku legislatívnej zmeny ustanovenia § 128 ods. 5 Trestného zákona (s účinnosťou od 1.1. 2016) bude možné zákonným spôsobom určovať trestnoprávnu zodpovednosť konkrétnej osoby pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona len vtedy, ak k postihnutiu osoby za obdobný čin (prvý čin ako základ recidívy) došlo až po 1.1.2016 (až po 1.1.2016 bola právoplatne uložená sankcia príslušným správnym orgánom).

Podľa § 367 ods. 3 Trestného poriadku orgán, ktorému vec bola prikázaná, je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny prokurátor nariadil, a je viazaný jeho právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem ak sa zmenili skutkové alebo právne okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal.

Vzhľadom na zistené nedostatky bolo potrebné vysloviť, že citovanou časťou rozhodnutia a konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo bol porušený zákon vo výroku tohto uznesenia citovaných ustanoveniach Trestného zákona a Trestného poriadku v neprospech obvinenej. Súčasne bolo potrebné nezákonné právoplatné uznesenie v uvedenej časti zrušiť a prikázať poverenému príslušníkovi PZ, aby o veci znovu konal a rozhodol.
Poverený príslušník PZ v ďalšom konaní bude povinný skutkový stav vyhodnotiť v intenciách tohto uznesenia a rozhodnúť v predmetnej trestnej veci v súlade so zákonom.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
(§ 363 ods. 3 Trestného poriadku)